Buďte teda milosrdní, ako je milosrdný aj váš Otec.
- L6,36
Turolúcky kancionál
Turolúcky kancionál sa datuje do roku 1684 a je vzácnou pamiatkou vysokej literárnej a výtvarnej hodnoty. Názov Turolúcky kancionál dostal spevník podľa pôsobiska autora v Turej Lúke pri Myjave (dnes časť Myjavy). Jeho rukopis je uložený vo Vlastivednom múzeu v Olomouci, ktorý ho dal nedávno zreštaurovať. Výtvarnú hodnotu Turolúckeho kancionála zvyšujú najmä iniciálky.
Tvorcom či zapisovateľom jednoho z napozoruhodnejších slovenských spevníkov tohto druhu je Juraj Ľuborčiansky (Liborcenus) - Borovský z Ľuborče. Autor Turolúckeho kancionála pochádzal z Ľuborče, pravdepodobne zo zemianskej rodiny Borovských, ktorej predkovia sú doložení v Trenčíne a na okolí v 17. - 18. storočí. Okolo roku 1620 študoval na pražskej Karlovej univerzite. Po jej skončení pôsobil ako učiteľ v Přerove na Morave, neskôr ako diakon vo Vrbovom a ako učiteľ v Turej Lúke.
Rukopisný kancionál je výsledkom niekoľkoročnej usilovnej zberateľskej práce. Pôvodne obsahoval 275 piesní na 258 stranách. Z nich sa zachovalo iba 135 piesní, ostatné sa stratili alebo podľahli skaze. Okrem piesní zapísaných v súdobom českom jazyku so slovenskými jazykovými prvkami je v ňom 6 latinských piesní a jedna českolatinská pieseň. Duchovné piesne pozostávajú zo 14 adventných piesní, 4 piesní vianočných, 15 pôstnych piesní, 19 veľkonošných piesní, 10 piesní o Nanebovstúpení Krista Pána a 9 svätodušných piesní.
Ľudmila Podjavorinská
Zlocha z Turej Lúky
Hej! v Holiči na tom rínku, čože sa tam deje?
Cisársky tam prápor hrdý od včasrána veje.
Hej! v Holiči na tom zámku, čože to tam nové?
Cimbal zuní, husle plačú, husle javorové.
Ešte iba znamenali zore nad horami,
už na zámku, na nádvorí, neznámi i známi.
Ešte slnko iba jedným na sved kuklo očkom,
už poddaných celé kŕdle dvore na zámockom.
Ba i pansvtvo od Branča - až od Beckova ráči,
zozvali ho, pozvali ho tí holičškí zváči.
Letí panstvo od Skalice ku Holiču v chvate,
medzi nimi cisárovna sťa diamant v zlate.
Zablyslo sa hviezdou v bráne, slnkom na nádvorí:
Mária to Terézia zlatom-striebrom horí.
Zablyslo sa na nádvorí ani slnko z chrámu,
Mária to Terézia zlatom-striebrom žiari.
Hučia trúby i fanfáry, svätá omša v chráme,
pod jedlami od vymyslu hrdý stôl sa láme.
Sedí Mária Terézia, ruža v zlatom venci,
ale ústa bez úsmevu, oči na ruženci.
A i panstvo hlavy kloní - priam veselosť hasne:
ktože, kto by rozveselil panej čelo jasné?
Skočí hrdý Žarnócy, poslov rozšle v sbore,
a gajdošov hnedky dvadsať na zámockom dvore.
Hneď gajdošov všetkých dvadsať pestvo v pieseň leje,
no Mária Terézia ni sa neusmeje...
"Hej, Mária Terézia, panovnica slávna!
Kdeže tvoja dobrá vôľa - veselosť ti dávna?
Či želeješ zanechaných cisárskych snáď stanov?
či sa bojíš sprenevery tých uhorských pánov??"
"Nebojím sa sprenevery - beda by jej, beda!
Pre iné mi myseľ smutná, tešiť sa mi nedá?
Videla som vo Skalici, v kapli svätej Anny
obraz starý, obraz sťaby krvou maľovaný.
Na obraze chlapov dvanásť pod šibenicami -
a ten obraz, divný obraz, do sna vpletá sa mi.
Ani sa mi tešiť nechce, myseľ chmára tlačí:
Kto mi povie, kto mi povie, čo ten obraz značí?"
Rozbehli sa fulajtári po holičskej ceste,
nenašli ho, čo by vedel, v dedine ni v meste.
"Hej! vy páni fulajtári, počkajte trochu:
čo nik nevie, v Turej Lúke spýtajte sa Zlochu!"
Rozbehli sa fulajtári na koňoch i v zbroji,
a už Zlocha z Turej Lúky pred cisárkou stojí.
Stosedemnásť rokov prežil, v čele ani vrásky,
smele zvedá, odpovedá panské na otázky.
"Hej, stotri uz rokov tomu, sám som zrel tú skazu -
čo sa stalo - maľované vašom na obrazu.
Prišiel Báršoň k Turej Lúke, s vojskom prišiel rúče:
ubili ho, zabili ho pre kostolné kľúče.
Zvedeli to páni hneďky - Turú Lúku stisli:
dvanásti tam naši verní na šibenici zvisli..."
"Povedz, starký, čo si žiadaš za tú svoju cestu?
dukátami vyložia ti, ak chceš, chodník k mestu."
"Čo bych žiadal! Nebolo by veru slušné ani -
rád som prišiel podávať sa na vás, krásna pani!
No ak chcete... pri muzike rád sa Zlocha splaší:
nech mi trocha zagajdujú gajdoši toť vaši."
Zasmiala sa cisárovná a dvor celý sčúchne
a gajdošov všetkých dvadsať na pokyn ju slúchne.
Hneď gajdošov všetkých dvadsať, jak tam stáli v štvorci
zatuliká, zapreberá čujnom na gágorci.
Nie je gajdoš ako gajdoš - týchto v svete znali:
keby v nebi svadby boli, z tých by si ta zvali.
"Ticho, chlapci!" Zlocha skríkne. "Klobúk všetci dolu!
najprv jeden - po poriadku - potom všetci spolu!"
Húdli pekne po poriadku, jak im Zlocha kázal,
a on všetkým predspevoval, pieseň s piesňou viazal.
A keď potom zhúdli všetci, skočí Zlocha časky,
zatlieska si, vyrovná sa hrdo, po junácky,
zakrepčí si, zatlieska si na obidve dlane,
šelmovsky len očkom žmurkne, u cisárky stane.
Usmeje sa, pokloní sa... a ni nedoriekne,
už Mária Terézia zadvorí si pekne.
Ľudské oči nevideli nikdy takej krásy.
Zatočí sa, zavrtí sa - už s ním v tanci hrá si.
Skríkne "Vivat cisárovná!" ktosi za poddanstvo
a hneď "Vivat!" natešene za ním všetko panstvo.
Len dvormajster naľakaný letí a sa ježí:
"Kruci! Chlap sa opovážil! Hneď tu mŕtvy leží!"
No ona len rukou hodí (on už ani v chráme):
"Ticho, Franci, veď mi v tanci kosti nedoláme!"
Nevídali všetci svätí ani sväté všecky,
poddaný by s cisárovnou tančil po susedsky!
A ten tanec - to bol tanec - iste z nebies snemu
anjeli si od radosti ťapuškali k nemu.
Vyzvŕtal ju, vykrútil ju na obidve strany,
až jej čepiec z hlavy zletel zlatom vyšívaný.
A ona sťa slniečko by do očú mu hľadí:
"Vieš ty, Zlocha, bôčky stískať! Škoda, žes' nie mladý!"
"No-no - starý ako starý" Vyrovná sa asi!
Belšie máte, slávna pani, ako ja mám vlasy!"
Aona sťa slniečko len do očú mu hľadí:
"Boli časy, Zlocha, boli, kým sme boli mladí..."
Ide Zlocha pyšný trocha z tej zámockej brány,
s ním gajdošov všetkých dvadsať - za ním všetci páni.
A Mária Terézia z obloka sa díva,
zlatý čepiec z hlavy strhla - čepcom za ním kýva...
Pečatidlo zboru
