Turolúcky kancionál

 

      Turolúcky kancionál sa datuje do roku 1684 a je vzácnou pamiatkou vysokej literárnej a výtvarnej hodnoty. Názov Turolúcky kancionál dostal spevník podľa pôsobiska autora v Turej Lúke pri Myjave (dnes časť Myjavy). Jeho rukopis je uložený vo Vlastivednom múzeu v Olomouci, ktorý ho dal nedávno zreštaurovať. Výtvarnú hodnotu Turolúckeho kancionála zvyšujú najmä iniciálky.

      Tvorcom či zapisovateľom jednoho z napozoruhodnejších slovenských spevníkov tohto druhu je Juraj Ľuborčiansky (Liborcenus) - Borovský z Ľuborče. Autor Turolúckeho kancionála pochádzal z Ľuborče, pravdepodobne zo zemianskej rodiny Borovských, ktorej predkovia sú doložení v Trenčíne a na okolí v 17. - 18. storočí. Okolo roku 1620 študoval na pražskej Karlovej univerzite. Po jej skončení pôsobil ako učiteľ v Přerove na Morave, neskôr ako diakon vo Vrbovom a ako učiteľ v Turej Lúke.

      Rukopisný kancionál je výsledkom niekoľkoročnej usilovnej zberateľskej práce. Pôvodne obsahoval 275 piesní na 258 stranách. Z nich sa zachovalo iba 135 piesní, ostatné sa stratili alebo podľahli skaze. Okrem piesní zapísaných v súdobom českom jazyku so slovenskými jazykovými prvkami je v ňom 6 latinských piesní a jedna českolatinská pieseň. Duchovné piesne pozostávajú zo 14 adventných piesní, 4 piesní vianočných, 15 pôstnych piesní, 19 veľkonošných piesní, 10 piesní o Nanebovstúpení Krista Pána a 9 svätodušných piesní.

 

Ľudmila Podjavorinská

Zlocha z Turej Lúky

Hej! v Holiči na tom rínku, čože sa tam deje?

Cisársky tam prápor hrdý od včasrána veje.

 

Hej! v Holiči na tom zámku, čože to tam nové?

Cimbal zuní, husle plačú, husle javorové.

 

Ešte iba znamenali zore nad horami,

už na zámku, na nádvorí, neznámi i známi.

 

Ešte slnko iba jedným na sved kuklo očkom,

už poddaných celé kŕdle dvore na zámockom.

 

Ba i pansvtvo od Branča - až od Beckova ráči,

zozvali ho, pozvali ho tí holičškí zváči.

 

Letí panstvo od Skalice ku Holiču v chvate,

medzi nimi cisárovna sťa diamant v zlate.

 

Zablyslo sa hviezdou v bráne, slnkom na nádvorí:

Mária to Terézia zlatom-striebrom horí.

 

Zablyslo sa na nádvorí ani slnko z chrámu,

Mária to Terézia zlatom-striebrom žiari.

 

Hučia trúby i fanfáry, svätá omša v chráme,

pod jedlami od vymyslu hrdý stôl sa láme.

 

Sedí Mária Terézia, ruža v zlatom venci,

ale ústa bez úsmevu, oči na ruženci.

 

A i panstvo hlavy kloní - priam veselosť hasne:

ktože, kto by rozveselil panej čelo jasné?

 

Skočí hrdý Žarnócy, poslov rozšle v sbore,

a gajdošov hnedky dvadsať na zámockom dvore.

 

Hneď gajdošov všetkých dvadsať pestvo v pieseň leje,

no Mária Terézia ni sa neusmeje...

 

"Hej, Mária Terézia, panovnica slávna!

Kdeže tvoja dobrá vôľa - veselosť ti dávna?

 

Či želeješ zanechaných cisárskych snáď stanov?

či sa bojíš sprenevery tých uhorských pánov??"

 

"Nebojím sa sprenevery - beda by jej, beda!

Pre iné mi myseľ smutná, tešiť sa mi nedá?

Videla som vo Skalici, v kapli svätej Anny

obraz starý, obraz sťaby krvou maľovaný.

 

Na obraze chlapov dvanásť pod šibenicami -

a ten obraz, divný obraz, do sna vpletá sa mi.

 

Ani sa mi tešiť nechce, myseľ chmára tlačí:

Kto mi povie, kto mi povie, čo ten obraz značí?"

 

Rozbehli sa fulajtári po holičskej ceste,

nenašli ho, čo by vedel, v dedine ni v meste.

 

"Hej! vy páni fulajtári, počkajte trochu:

čo nik nevie, v Turej Lúke spýtajte sa Zlochu!"

 

Rozbehli sa fulajtári na koňoch i v zbroji,

a už Zlocha z Turej Lúky pred cisárkou stojí.

 

Stosedemnásť rokov prežil, v čele ani vrásky,

smele zvedá, odpovedá panské na otázky.

 

"Hej, stotri uz rokov tomu, sám som zrel tú skazu -

čo sa stalo - maľované vašom na obrazu.

 

Prišiel Báršoň k Turej Lúke, s vojskom prišiel rúče:

ubili ho, zabili ho pre kostolné kľúče.

 

Zvedeli to páni hneďky - Turú Lúku stisli:

dvanásti tam naši verní na šibenici zvisli..."

 

"Povedz, starký, čo si žiadaš za tú svoju cestu?

dukátami vyložia ti, ak chceš, chodník k mestu."

 

"Čo bych žiadal! Nebolo by veru slušné ani -

rád som prišiel podávať sa na vás, krásna pani!

 

No ak chcete... pri muzike rád sa Zlocha splaší:

nech mi trocha zagajdujú gajdoši toť vaši."

 

Zasmiala sa cisárovná a dvor celý sčúchne

a gajdošov všetkých dvadsať na pokyn ju slúchne.

 

Hneď gajdošov všetkých dvadsať, jak tam stáli v štvorci

zatuliká, zapreberá čujnom na gágorci.

 

Nie je gajdoš ako gajdoš - týchto v svete znali:

keby v nebi svadby boli, z tých by si ta zvali.

"Ticho, chlapci!" Zlocha skríkne. "Klobúk všetci dolu!

najprv jeden - po poriadku - potom všetci spolu!"

 

Húdli pekne po poriadku, jak im Zlocha kázal,

a on všetkým predspevoval, pieseň s piesňou viazal.

 

A keď potom zhúdli všetci, skočí Zlocha časky,

zatlieska si, vyrovná sa hrdo, po junácky,

 

zakrepčí si, zatlieska si na obidve dlane,

šelmovsky len očkom žmurkne, u cisárky stane.

 

Usmeje sa, pokloní sa... a ni nedoriekne,

už Mária Terézia zadvorí si pekne.

 

Ľudské oči nevideli nikdy takej krásy.

Zatočí sa, zavrtí sa - už s ním v tanci hrá si.

 

Skríkne "Vivat cisárovná!" ktosi za poddanstvo

a hneď "Vivat!" natešene za ním všetko panstvo.

 

Len dvormajster naľakaný letí a sa ježí:

"Kruci! Chlap sa opovážil! Hneď tu mŕtvy leží!"

 

No ona len rukou hodí (on už ani v chráme):

"Ticho, Franci, veď mi v tanci kosti nedoláme!"

 

Nevídali všetci svätí ani sväté všecky,

poddaný by s cisárovnou tančil po susedsky!

 

A ten tanec - to bol tanec - iste z nebies snemu

anjeli si od radosti ťapuškali k nemu.

 

Vyzvŕtal ju, vykrútil ju na obidve strany,

až jej čepiec z hlavy zletel zlatom vyšívaný.

 

A ona sťa slniečko by do očú mu hľadí:

"Vieš ty, Zlocha, bôčky stískať! Škoda, žes' nie mladý!"

 

"No-no - starý ako starý" Vyrovná sa asi!

Belšie máte, slávna pani, ako ja mám vlasy!"

 

Aona sťa slniečko len do očú mu hľadí:

"Boli časy, Zlocha, boli, kým sme boli mladí..."

 

Ide Zlocha pyšný trocha z tej zámockej brány,

s ním gajdošov všetkých dvadsať - za ním všetci páni.

 

A Mária Terézia z obloka sa díva,

zlatý čepiec z hlavy strhla - čepcom za ním kýva...

 

 

Pečatidlo zboru