Turolúcki mučeníci alebo boj o kostolné kľúče

 

         Cirkevný otec Tertulián napísal, že krv martýrov sa stala semenišťom kresťanskej viery. Pravdivosť týchto slov dosvedčujú mnohé obete v dejinách našej kresťanskej cirkvi. Obete v pravom slova zmysle: položiť život za Krista a za evanjelium. Toto tajomstvo storočí ožíva vždy, keď sa ponoríme do hĺbky dejín a spolu s ním ožíva i výzva k vernému nasledovaniu Krista za pravdu, slobodu a život. 

          V druhej polovici 17.storočia je opísaných mnoho nepokojných chvíľ predovšetkým v bojoch proti Turkom. Turecké výboje zasiahli aj Turú Lúku. Obec bola založená roku 1580 a už roku 1610 mala evanjelický kostol. V dôsledku prepadu tureckých vojsk však obec v roku 1663 ľahla popolom. Súženie vždy neprichádza len zvonka, ale neraz i zvnútra a ľahko premôže oslabnutých bojom. 

          Písal sa rok 1672, keď na evanjelickej fare v Turej Lúke ako kňaz pôsobil ev. farár Daniel Krman st.. Leto bolo horúce, nielen pre ostré júlové lúče slnka, ale pre horúcu krv, ktorá bola preliata. V prvej polovici júla varadínsky biskup Juraj Báršoň v sprievode svojho brata Jána, kráľovského protonotára, prichádzali so splnomocnením od rakúskeho cisára a uhorského kráľa Leopolda I. prezerať cirkevné majetky. Táto vizitácia sa však podľa rady jezuitov zvrhla na odoberanie kostolných kľúčov. Bratské varovanie prišlo od farára Martina Zehenera zo Bziniec pod Javorinou. Opatrnosti nikdy nebolo dosť a domáci vytušili nepokojný priebeh tejto neohlásenej návštevy. Zavolali si na pomoc aj veriacich zo susedného Bukovca, aby spoločnými silami v úkryte vyčkávali na sled udalostí. Na úsvite biskup Báršoň aj s ozbrojeným sprievodom skutočne prišiel. Keď sa blížili ku kostolu, kone, akoby tušiac nebezpečenstvo, začali vzdorovať, ale napokon faru obkľúčili. Biskup Báršoň požiadal kostolníka o kostolné kľúče, aby mohol slúžiť omšu. Keď videl kostolníkovu nevôľu, na jeho naliehanie prečítal nariadenie, ktoré však kostolník chcel odniesť farárovi Krmanovi. Odpor kostolníka vyvolal roztržku. 

         Podľa zachovaných písomných správ z Paulínyho Nitrianskej superintendencie, biskup kostolníka postrelil. Zachovalo sa podanie i o tom, že z veže zaznel výstrel, ktorý zasiahol biskupovho brata. Ľudia počujúc výstrel vybehli spoza plotov, z kostola i z veže a prišlo k veľkej bitke, ktorá rozohnala biskupov sprievod. Pri tomto nešťastnom slede udalostí biskupov brat Ján Báršoň skutočne prišiel o život. Farár Daniel Krman s nasadením vlastného života zachránil biskupa pred útokom sedliakov tak, že ho vtiahol do fary, kde mu Krmanova manželka ošetrila rany a rozoštvaný sprievod zutekal do hôr. Toto všetko sa stalo 14. júla 1672. Biskupovho brata odviezli do kráľovského mesta Skalice a pochovali v hlavnom kostole. 

        Udalosti mali rýchly spád a už o pár dní prišlo k vyšetrovaniu v susednom sobotišskom kaštieli. Konečný rozsudok znel: poprava 12 účastníkov vzbury na turolúckom vršku „Hrajky“. Poprava sa konala 27. a 28. júla 1672. Mená popravených sa žiaľ nezachovali. Ich obeť však priniesla určité víťazstvo. Kostol bol turolúckym evanjelikom ponechaný až do roku 1733, teda vyše 60 rokov. Udalosť turolúckej vzbury opísala Ľudmila Podjavorinská v básni Zlocha z Turej Lúky. Báseň hovorí o cisárovnej Márii Terézii, ktorá pri návšteve zámku v Holíči navštívila i kostol sv. Anny v Skalici. Tam uvidela obraz 12 popravených mužov na morušiach, ktorého význam jej nevedel nikto povedať. Na žiadosť cisárovnej bol na zámok povolaný 117-ročný Zlocha z Turej Lúky, aby jej smutný boj o kostolné kľúče objasnil. Na mieste popravy i dnes víta návštevníkov pamätník s nápisom: 

 

Pravdu Božiu sme bránili, násilie nás zdeptalo, 

z mučeníckych našich hrobov slnko žitia zas vzplálo.

 

        Slnko žitia a viery v Ježišovi Kristovi skutočne presvietilo pochmúrnu tmu dejín a v tolerančných rokoch bol na Turej Lúke postavený nový evanjelický kostol. Aké vzácne boli kostolné kľúče! Kiežby sme aj dnes tak smelo bojovali vyznávajúc s Máriou Royovou:

 

Smieť žiť pre Krista, pre Neho mrieť! ...Hodno zaň trpieť, hodno bojovať, ach, hodno cele opustiť svet!